Podlahové kúrenie: Fakty a mýty

Pohľad do plameňov ohňa, prikladanie usušeného dreva, teplo rozlievajúce sa po celej miestnosti. To je v rade nízkoenergetických a pasívnych domov výjav skôr z vianočnej pohody so slovami: “tak zase budúci rok”. Každodenné opakujúce sa prikladanie, štiepanie dreva, chodenie do drevárne a vynášanie popola mnoho ľudí (ne) dobrovoľne vymenilo za podlahové vykurovanie. Dnešná doba je rýchla, času je málo. Navyše sú domy dnes tak zaizolované, že každý väčší a rýchlejší zdroj tepla je v domácnosti nežiaduci a narobí skôr viac škody, ako úžitku.

Bez kúrenia to ale (zatiaľ) tiež nejde a je potrebné ho regulovať. Teraz nemáme na mysli bezpodmienečné úspory (pre tých sme už izoláciou urobili viac než dosť), ale hlavne komfort bývania. V byte s radiátormi je to jednoduché – otočím hlavicou a niečo sa deje (navyše celkom rýchlo). V dome s podlahovým kúrením je situácia odlišná. V praxi nie je neobvyklým javom, že je nastavené 21 stupňov a výsledok sa oproti požiadavke líši o 2 a viac stupňov. Naši predkovia tiež chodili vo svetri, namietne mnoho ľudí, ale na to nie je mnoho z nás (zvyknutých zo 4–zónovej klimatizácii auta) zvedavých. To a mnoho iných mýtov, má veľmi jednoduché logické vysvetlenie.

Mýtus č. 1 – Nízkoenergetický / pasívny dom = rovnaká teplota všade

Asi všetci cítime, že čím väčšie zateplenie na dome je, tým viac sa snažíme oklamať zákonmi fyziky a prípadné rozdiely vo správne regulovanom dome budú menšie. V praxi je úplne bežné, že ak sa dodržiavajú základné pravidlá (napr. zatvárajú sa dvere do miestnosti), je možné v dome dosiahnuť rozdiel susediacich miestností vo výške cca 3 – 4 stupňov.

Mýtus č. 2 – Podlahovka nejde regulovať

Veľmi častý mýtus aj v radoch odborníkov a kúrenárov. Radiátor sa od podlahového kúrenia v mnohých ohľadoch líši. Asi najväčším rozdielom je ale rýchlosť nábehu a následného ochladenia. Pri radiátore sa bavíme o minútach, pri podlahovom vykurovaní o hodinách, kedy postrehneme, že je zapnuté. V praxi to vyzerá tak, že ak nám je zima v miestnosti s radiátorom, zapneme ho a za pár minút je horúci a miestnosť sa otepľuje. S podlahovým vykurovaním, by sme to isté museli urobiť niekoľko hodín pred chceným prikúrením. V praxi to potom vyzerá tak, že váš zvyk z domácnosti s radiátormi (kúriť úsekovo, ako je to potrebné) nebudete používať, pretože vám odborník povie – kúrte stále na rovnakú teplotu a vykašlite sa na teplotu 21 stupňov od 6 do 8, kedy sa všetci rozprávajú z domu a od 17 – 23 kedy sú doma. Na druhej strane majú obe technológie podstatnú vec rovnakú a to tú, že sa obe nahrievajú a ochladzujú. Áno, všetci vieme, že sa bavíme o rýchlosti, ale tento jav je nepopierateľný – avšak je posunutý. Regulovať podlahovku možné je, len technológia, ktorá by posun spočítala a učila sa v čase, sa väčšinou neskrýva v termostate. 🙂

Mýtus č. 3 – Jeden termostat na poschodie stačí

V dobách dávno minulých mali ľudia v každej dôležitej miestnosti kachle (pozrite sa len na to, koľko komínov majú hrady a zámky). To mnohí z nás zažili aj v panelovom dome – na každé kúrenie hlavica. Prečo sa teraz odborníci, ktorí plánujú vykurovanie v dome, stavajú za centralizovanú reguláciu vykurovania (s následným večným nastavovaním podlahových ventilov) – v lepšom prípade jedným termostatom na poschodie? Problém nastáva už v jeho samotnom umiestnení. Má sa umiestňovať do najchladnejšej miestnosti alebo do najteplejšej alebo niekam medzi? Často sa potom človek stretne s vyššie spomínanými rozdielmi teplôt, ktoré sú v tomto prípade úplne logické. A budete sa kúpať aj spať v 21 stupňoch.

Mýtus č. 4 – Ekvitermická regulácia

Prídavok k bodu 3 je ekvitermická regulácia, ktorou sa chce zachrániť situácia – to občas ale platilo v deväťdesiatych rokoch … viac nájdete v Compendium.

Domy 21. storočia sú iné ako tie, ktoré sa stavali v minulosti. Majú veľké okná, čo je obrovský zdroj tepla (1kW na m2) a mnohokrát je to ten najväčší zdroj vykurovania, ktorý v dome máme. Jar a jeseň sú ako na hojdačke a navyše väčšina moderných domov má problém s prehriatím aj v zime (pozri mýtus č. 4).